Moje rána

Autor: Lucia Porubčanská | 20.4.2011 o 21:20 | Karma článku: 4,90 | Prečítané:  1036x

  Mám svoje rána. Ráno, keď sa porežem pri krájaní chleba do prsta, a poviem si au....a sakra, v duchu sa usmejem, lebo je zvláštne usmiať sa pri pohľade na ranu. Tu som, a chcem sa spoľahnúť na známu chuť chleba. Tak by to malo byť, ja si predsa chcem formovať svoje dni, chcem aby boli také-moje.

 

Pozriem sa môjmu dieťaťu do očí a viem, že som vnímaná- ja-som.

Ak si o pár minút oblečiem sukňu, chcem mať pocit, že sa toto malo stať a malo sa to stať presne takto.

(Čo s nami ženami robia sukne, toto nikto nezodpovie, ďalšia otázka, ktorú si nepoložím.)

Moje dieťa takéto polemiky nemáva, nepripúšťa si ich, má svoj pevný bod-mňa, tak načo? Nemusí všetko chápať, sú veci, čo sa dejú... Naozaj to má byť takéto?

 

Je čas pozrieť sa z okna, to von, to už nie som len ja a my, von, to je priestor.

Hrdinkou som, je jedno, či doň vstúpim ako dračica alebo ako myš...je to už aj môj priestor, zaberiem plochu a rozkmitám vzduch, na ranné začiatky to stačí.

Zahryznem si do pery a zdvihnem obočie, môj tieň a najdominantnejší svetlý bod ma trpezlivo nasleduje, svoj priestor tvorím preňho, jeden môj krok, dva jeho...a auto, my predsa máme radi ohraničené plochy, plochy a priestor pre seba, to čo ním hýbem... jazdím bezpečne, množstno ľudí v plechu na kolesách, dovolím si ich prezrieť na červenú, sú okolo mňa a majú tiež svoje rána, tak prečo nie, prečo sa nepozrieť, maličký kontakt, záchvev ľudskosti, sledovanie času, pocit čistoty a nervozity, aj ja, ja nie...

Škôlka, bezpečné miesto na socializáciu, boje drobcov, rozospatých, bez náručia mamy a odvaha ísť do neznáma, mimo bezpečia maminej náruče, svet ktorý dobývajú už len za seba...veľa toho, čo sa musí, lebo to tak má byť...

Poklusom do práce...parkovanie, priebežné monitorovanie situácie, odhad množstva vyskytujúcich sa objektov...hlboký vdych „náladotvorných“ komponentov... tu som! A začínam sa usmievať – inak, ako sa usmievam na dieťa... Ukľudňujem a niekedy povzbudzujem...nech sa ciele napĺňajú..Organizujem si svoj priestor, chvíľkové vnorenie sa do papierov a dokumentácie.....a odchod na „bojisko“, triedy, deti...témy...

 

Rána sa končia prvým hrnčekom čaju, po ňom konštatujem, že deň je v plnom prúde, že nelevitujem, nelietam, neponáram sa, a ni neležím...len plávam a určujem si smer :-)

Rána také, aké majú byť .. Také, aby mohli dať tvar dňu.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?