Jekha jaka rovav (alebo o diskriminácii inak.. )

Autor: Lucia Porubčanská | 7.6.2011 o 21:05 | Karma článku: 22,89 | Prečítané:  6292x

  Desať rokov v špeciálnom školstve... Moje predstavy bolu úplne, úplne iné.... Väčšina z nás, ktorá študovala špeciálnu pedagogiku, si predstavovala( idealisticky), ako sa v praxi budú venovať detickám s Downovým syndrómom, alebo pomaličky nadväzovať komunikáciu s autistami... Preto ma zarazilo, keď som nastúpila do praxe, keď sa ma riaditeľka opýtala, či viem, do čoho idem...

 

Už môžem povedať, že som to NEVEDELA..

Ale nie som si istá, či by bolo moje rozhodnutie iné.

 

Začala som pracovať v družine a pri viacnásobne postihnutých... a bola to iná škola života, také rôzne pracovné zameranie... Bol to veľký, veľmi veľký nápor na psychiku... niektoré stavy detí boli veľmi ťažké - neustály nápor súcitu a bezmocnosti som ťažko zvládala...Keď sa ma kvadruparetička s ťažkou mentálnou retardáciou raz opýtala, aké my máme zvieratká doma, a odpovedala som, že mačičku, ktorú sme mali, zrazilo auto, zmĺkla, a opýtala sa, či je v nemocnici... Odpoveď znela, že mačička zomrela, a dievčaťu sa po líci kotúľali slzy ako hrášky...Zmohla sa len na to, že mačiatko je chúďatko.. deti, ktoré sú už dospelé, ale navždy budú uzamknuté v ich svete, maličkom, detskom, ale krásnom a farebnom...

 

Deti z A – variantu, to boli celkom iné situácie... nečakala som, a dlho som sa nevedela zmieriť s toľkou sociálnou zanedbanosťou, zlou hygienou...tie deti- nepozorné, rozptýlené, nesústredené s poruchami správania , s nezvládnutými základmi sebaobsluhy, nesamostatné... Náročné bolo už to, zaujať ich, udržať pozornosť, splniť zadané úlohy... Bol s tým veľký problém... čo im teda dať viac, čím ich zaujať, osloviť, „potiahnuť“ ďalej? Začali sme s deťmi hrávať divadielko, zadaptovala som si hry na podmienky školy, použila prvky dramatoterapie a tvorivej dramatiky a...malo to úspech - zapojila som deti, seba, vyhrali sme sa... Dá sa, mnohé sa dá, ak sa chce...a ja som veľmi chcela...

 

Veľkým medzníkom praxe bolo triednictvo- dostala som prváčikov, malé deti, s tými ich prekvapenými, veľkými tmavými očami... Ak si niekto myslí, aké to je krásne a jednoduché, pravdepodobne ho sklamem, moji žiaci pri nástupe neovládali nič, čo sa dá pokladaťu detí v tom veku..nepoznali farby, nevedeli, ktorá ruka je ľavá, pravá, nemali dokonca osvojený ani len správny úchop - ale, čo bolo najhoršie, ich vyjadrovacie schopnosti a pojmový aparát v slovenčine, boli mimoriadne slabé... deti mi proste nerozumeli, nevedeli reagovať,... a tak som zobrala do rúk rómsko- český slovník, a hajde sa pripravovať individuálne na každú jednu hodinu...písomne spracovať prípravy, prichystať si pomôcky, pracovné listy...a pretlmočiť si to do rómštiny...mravčia práca, náročná, únavná...a účinná. Podpora rodiny? Aká, keď mnohí z rodičov mali len základné vzdelanie, neboli schopní, aj keby chceli dohliadnuť na prípravu ich žiakov doma, niektorí sami negramotní?..nešlo to inak, na pozvania do školy zväčša nereagovali, a tak mi naozaj neostávalo nič iné, ako začať chodiť do osady, intervenovať, vysvetľovať, zapájať aj rodičov do aktivít ich detí... Mohamed sa vybral k hore. A hora čakala... :-)

 

Časom naozaj moji žiaci prišli k významnému posunu, individuálne vedení, niektorí dokonca aj s individuálnym plánom v niektorých predmetoch... Škoda, že už tie prípravy niekde nemám, viem, že by niektorému začínajúcemu pedagógovi veľmi pomohli...

 

 

Ďaľšou zmenou bolo, keď som minulý rok začala učiť na druhom stupni -ako zaujať žiakov, ktorí majú úplne iné priority ako ich rovesníci, pre ktorých bolo prioritou dianie v rómskej komunite, a okolitému svetu venovali minimálnu pozornosť? Začala som s nimi tancovať, fakticky som prijala pozvanie do ich sveta... Myslím, že vzťahy sa rozvinuli úspešne... máme sa s mojimi deťmi radi, aj keď, preklenúť tie prvé momenty naozaj nebolo jednoduché. Stále to nie je jednoduché, neviem, či niekedy bude, ale vidím veľký zmysel v mojej práci.

Učiť v špeciálnej škole, to nie je len tak- my sme prostredníkom, prvým styčným bodom medzi majoritou a minoritou, my učíme pravidlá fungovania v spoločnosti...sme matkami, sociálnymi pracovníkmi, priateľmi aj učiteľmi... sme všetkým, čím treba byť... Pamätám sa na slová, ktorými nás privítal na PF PU v Prešove Dr. Miloš Kollár...: Pamätajte si – ak nemôžete pomôcť, aspoň neublížte.

Ja som si osvojila ďalšie slová...ak mám pomôcť, napriek všetkému, nemôžeme brať týchto ľudí ako nepriateľov...sú tu, sú naši, žijú medzi nami- žiadna účelná polarita nepomôže,nič nezmení, nikdy... Stále musíme hľadať spôsoby a možnosti, ako sa dá, ako by to šlo, posunúť ich ďalej... ako sa dá, aby sa čo najúčelnejšie začlenili. Všetko, čo bolo treba spraviť, aby nejaký pozitívny posun nastal, sa nedalo spraviť len počas vyučovania... vtedy prišiel návrh od vtedajšieho vedenia mesta, aby sme sa zapojili do projektu mimovyučovacích aktivít pre rómsku komunitu... Neváhali sme, a na základe toho projektu sme následne aj pomohli s vypracovaním projektu pre komunitné centrum – je to dobrý pocit, vedieť, že sme niečím pomohli(a výrazne pomohli).. :-)

 

Začlenenie... V poslednom období badať(aj vďaka výzvam „aktivistov v oblasti ľudských práv“) výčitky, že rómski žiaci sú neoprávnene zaraďovaní do špeciálnych škôl – za seba , aj za nás poviem, že do špeciálnej školy pre mentálne postihnutých nemôže byť prijatý žiak, ktorý nemá potvrdenú mentálnu retardáciu,sytém psychologickej aj špeciálno- pedagogickej diagnostiky je výborne spracovaný, mnohí z špeciálnych pedagógov pracujúcich ako poradenskí pracovníci ovládajú rómštinu aspoň v hovorovej forme, (naša kolegynka plynulo ovláda miestny rómsky dialekt, napríklad), a tak sa nestáva, žeby deti boli nesprávne diagnostikované...ak sa dá primerane diagnostikovať autista, ktorý nekomunikuje, dá sadiagnostikovať aj dieťa, ktoré má slabú slovnú zásou v slovenčine...to si málokto z nich uvedomuje, a špeciálne školy nie sú určené vyslovene pre Rómov, ale pre žiakov, ktorí majú POTVRDENÚ MENTÁLNU RETARDÁCIU, prispôsobené ich potrebám a možnostiam na mieru....

Naopak, títo žiaci sú často krát nesprávne a neodôvodnene „integrovaní“ do bežných základných škôl bez toho, aby boli naplnené ich potreby – primeraného prístupu, individuálneho vedenia, špeciálnych pomôcok a potrieb...nie sú vedení špeciálnym pedagógom so vzdelaním, ani s praxou... V praxi sa mi stalo, že som do druhého ročníka dostala žiaka, ktorý nemal po dvoch rokoch v ZŠ zvládnuté učivo ani len prvého ročníka, nie len že nevedel čítať slová a vety poskladané z tých 12 písmen, ktoré sa tam preberajú, nemal zvládnutú ani analýzu a syntézu do slabiky, ale nepoznal ani jedno jediné písmenko...... Mravenčia, nesmierne únavná práca s individuálnym prístupom, dohnať učivo a prebrať aj nové...primerane k obsahu, možnostiam a potrebám žiaka. V základnej škole bol „kusom“, sekundárne sa prejavili výrazné poruchy správania- dieťa, ktoré inak neuspelo, nebolo prijímané ani akceptované, a cítilo, že je odmietané kolektívom. Takto to byť nemalo, ale..stáva sa to bežnou realitou, dôsledkom integrácie...

 

Integrácia ako taká nie je zlá, ale pokiaľ škola nemá dokonale pripravené podmienky, stavané na konkrétneho žiaka, skôr dieťaťu uškodí, ako pomôže. Samorejme, aj špeciálne školstvo očakávajú zmeny a posuny, zjavnou je potreba zavedenia napríklad aj výučby cudzieho jazyka, aj keď s redukovaným rozsahom, adekvátne mentálnemu postihnutiu, a ďalšie veci a zmeny, ale -

NEZAVRHUJME ŠPECIÁLNE šKOLSTVO AKO TAKÉ, JEHO FUNKCIA JE NENAHRADITEĽNÁ !

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?