Cínoví vojačikovia..

Autor: Lucia Porubčanská | 15.7.2011 o 23:15 | Karma článku: 6,68 | Prečítané:  1591x

Andersenove rozprávky som mala vždy rada. Andersen im dával to, čo robí život reálnym, najjemnejšie nuansy krásy aj bolesti... Život je tiež taký, život je taký, akým ho chceme mať, akým si ho spravíme. Máme v ňom to, čo nájdeme a vytvoríme sami, bez ohľadu na to akú štartovaciu pozíciu dostaneme. Môj život v posledných rokoch bol vo veľmi veľkej miere formovaný mojou praxou v špec.školstve, možno nie ideálny a nasledovaniahodný, ale môj! Môj, taký, akým som si ho spravila, taký ako doňho zasiahli aj životytých mojich ľudí, tých, ktorých v ňom vďakabohu mám.    

 

Skončil školský rok, nastáva čas bilancovať...

Rezonuje u mňa silný pocit vďačnosti – voči deťom, voči nášmu pracovnému tímu, voči ľuďom, ktorí ma obklopujú, svietia v mojom živote ako nehasnúce svetlá, „hrejú“ aj na diaľku.. Áno, vďakabohu, všetko je také, ako má byť....

 

Poďakovať by som sa ale mala- patrí sa mi...a tak- ďakujem, dievčatá, kolegynky... Toto je o vás.

 

Nastúpila som k nám do práce ako študujúca, s pomerne nejasnou predstavou o tom, čo ma v praxi čaká... Prvá ma do praxe uviedla Lucka, ktorá mi ukázala , ako sa didaktika dá naozaj krásne využiť v praxi, naučila ma objavovať... Naučila ma, že sa nesmieme vzdávať, že aj ťažké stavy detí treba brať proste ako východiskový bod, z ktorého sa dá dostať ďalej. Emmka ma zas naučila pokore, úcte k človeku, k deťom, ukázala mi, ako hľadať tie ostrovčeky, na krorých sa dá stavať.

 

Bejka, Katka a Ľubka ma prinútili plávať a držať sa nad hladinou -držať sa, aj keď sa všetko rúcalo, dostať sa k pevnému bodu, a pohnúť najskôr sebou.

 

Vierka nás naučila, ako máme pri sebe stáť – naozaj ako tí cínoví vojačikovia, zomknutí v šíku, trpezlivo a vytrvalo...a vedieť sa o seba oprieť -ako fajn je, keď nájdeme zázemie, motivujúce, bezpečné, prijímajúce a akceptujúce...ako fajn je, keď sa máme radi- keď to je prvé, čo si človek uvedomí, keď medzi nás príde, to najdôležitejšie, čo z nás žiari. Že proste pri sebe stále stojíme, že sme tu nie len pre tie deti, ale aj pre seba navzájom.

Ildika ma učila robiť haluštičky, a rozprávala mi na odľahčenie príbehy, veľa sme sa spolu nasmiali - dávala ľuďom možnosť pocítiť, že do práce v istej miere patria aj osobné skúsenosti, že vzťahy v práci sa nelimitujú na prácu, cítili sme vždy také to materské,sesterské - ľudský akcent, a Hanka nás vždy ako keby chránila... Lenkin jemnučký sarkazmus a vtipy dokácali ukľudniť aj najrozbúrenejšie emócie, Janka nás vždy nabíjala energiou. Iva nás učila tvoriť – učila nás nebáť sa skúšať niečo nové, vedela sa vyhrať so všetkým, čoho sa dotkla, a tak sme začali zbierať všetko – od prírodnín až po odpadové materiály, a dávali sme im nový život – jej rukami ožívali zas a deťom to dávalo možnosť byť úspešné.

Aďka bola a je taký náš hlavný „ťahúň“, sústavne k nám prináša niečo nové -a to nás nie len že núti, ale predovšetkým motivuje stále sa učiť, pracovať na sebe... makať. A tešiť sa z toho tiež :-)

 

Áno, sme ako taký živý, plne funkčný organizmus... s dobrými vzťahmi, s dobrým zázemím, s výkonmi, ktoré to dokazujú... cítime sa spolu dobre.
Aj keď to nie je v školstve v súčasnej dobe jednoduché – a možno ešte dlho nebude( my tiež riešime mnohé problémy, a mnohé sa nás veľmi dotýka, a nie všetkým sa dá úplnek všeobecnej spokojnosti pohnúť..) ale sme tu aj pre seba, sme takí cínoví vojačikovia...statoční a vytrvalí...nie figúrky, nie hračky, ale svojej práci oddaní ľudia. Ľudia, učitelia...!

Ak niekedy človek naozaj nevládze( a vieme, že sa to stáva), poslednou šancou je aspoň natiahnuť pred seba ruku... u nás ju vždy niekto zachytí...

 

Ak niekedy naozaj poviem, že som so sebou spokojná, bude to aj vďaka týmto ľuďom... týmto a iným, ktorí sa mojou praxou tiež mihli..a stali sa súčasťou môjho životaNespomenula som všetkých, ale oni vedia, že sú... a patria sem, a j to, že sme svoji.. Takéto to má byť.. :-)

 

Ďakujem, že sa máme – navzájom...

 

 

 

Venujem tým, ktoré sú, aj keď už možno nie stále s nami, a tej, ktorá sa už bohužiaľ nikdy nevráti...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?