Pozriem sa môjmu dieťaťu do očí a viem, že som vnímaná- ja-som.
Ak si o pár minút oblečiem sukňu, chcem mať pocit, že sa toto malo stať a malo sa to stať presne takto.
(Čo s nami ženami robia sukne, toto nikto nezodpovie, ďalšia otázka, ktorú si nepoložím.)
Moje dieťa takéto polemiky nemáva, nepripúšťa si ich, má svoj pevný bod-mňa, tak načo? Nemusí všetko chápať, sú veci, čo sa dejú... Naozaj to má byť takéto?
Je čas pozrieť sa z okna, to von, to už nie som len ja a my, von, to je priestor.
Hrdinkou som, je jedno, či doň vstúpim ako dračica alebo ako myš...je to už aj môj priestor, zaberiem plochu a rozkmitám vzduch, na ranné začiatky to stačí.
Zahryznem si do pery a zdvihnem obočie, môj tieň a najdominantnejší svetlý bod ma trpezlivo nasleduje, svoj priestor tvorím preňho, jeden môj krok, dva jeho...a auto, my predsa máme radi ohraničené plochy, plochy a priestor pre seba, to čo ním hýbem... jazdím bezpečne, množstno ľudí v plechu na kolesách, dovolím si ich prezrieť na červenú, sú okolo mňa a majú tiež svoje rána, tak prečo nie, prečo sa nepozrieť, maličký kontakt, záchvev ľudskosti, sledovanie času, pocit čistoty a nervozity, aj ja, ja nie...
Škôlka, bezpečné miesto na socializáciu, boje drobcov, rozospatých, bez náručia mamy a odvaha ísť do neznáma, mimo bezpečia maminej náruče, svet ktorý dobývajú už len za seba...veľa toho, čo sa musí, lebo to tak má byť...
Poklusom do práce...parkovanie, priebežné monitorovanie situácie, odhad množstva vyskytujúcich sa objektov...hlboký vdych „náladotvorných“ komponentov... tu som! A začínam sa usmievať – inak, ako sa usmievam na dieťa... Ukľudňujem a niekedy povzbudzujem...nech sa ciele napĺňajú..Organizujem si svoj priestor, chvíľkové vnorenie sa do papierov a dokumentácie.....a odchod na „bojisko“, triedy, deti...témy...
Rána sa končia prvým hrnčekom čaju, po ňom konštatujem, že deň je v plnom prúde, že nelevitujem, nelietam, neponáram sa, a ni neležím...len plávam a určujem si smer :-)
Rána také, aké majú byť .. Také, aby mohli dať tvar dňu.