Skončil školský rok, nastáva čas bilancovať...
Rezonuje u mňa silný pocit vďačnosti – voči deťom, voči nášmu pracovnému tímu, voči ľuďom, ktorí ma obklopujú, svietia v mojom živote ako nehasnúce svetlá, „hrejú“ aj na diaľku.. Áno, vďakabohu, všetko je také, ako má byť....
Poďakovať by som sa ale mala- patrí sa mi...a tak- ďakujem, dievčatá, kolegynky... Toto je o vás.
Nastúpila som k nám do práce ako študujúca, s pomerne nejasnou predstavou o tom, čo ma v praxi čaká... Prvá ma do praxe uviedla Lucka, ktorá mi ukázala , ako sa didaktika dá naozaj krásne využiť v praxi, naučila ma objavovať... Naučila ma, že sa nesmieme vzdávať, že aj ťažké stavy detí treba brať proste ako východiskový bod, z ktorého sa dá dostať ďalej. Emmka ma zas naučila pokore, úcte k človeku, k deťom, ukázala mi, ako hľadať tie ostrovčeky, na krorých sa dá stavať.
Bejka, Katka a Ľubka ma prinútili plávať a držať sa nad hladinou -držať sa, aj keď sa všetko rúcalo, dostať sa k pevnému bodu, a pohnúť najskôr sebou.
Vierka nás naučila, ako máme pri sebe stáť – naozaj ako tí cínoví vojačikovia, zomknutí v šíku, trpezlivo a vytrvalo...a vedieť sa o seba oprieť -ako fajn je, keď nájdeme zázemie, motivujúce, bezpečné, prijímajúce a akceptujúce...ako fajn je, keď sa máme radi- keď to je prvé, čo si človek uvedomí, keď medzi nás príde, to najdôležitejšie, čo z nás žiari. Že proste pri sebe stále stojíme, že sme tu nie len pre tie deti, ale aj pre seba navzájom.
Ildika ma učila robiť haluštičky, a rozprávala mi na odľahčenie príbehy, veľa sme sa spolu nasmiali - dávala ľuďom možnosť pocítiť, že do práce v istej miere patria aj osobné skúsenosti, že vzťahy v práci sa nelimitujú na prácu, cítili sme vždy také to materské,sesterské - ľudský akcent, a Hanka nás vždy ako keby chránila... Lenkin jemnučký sarkazmus a vtipy dokácali ukľudniť aj najrozbúrenejšie emócie, Janka nás vždy nabíjala energiou. Iva nás učila tvoriť – učila nás nebáť sa skúšať niečo nové, vedela sa vyhrať so všetkým, čoho sa dotkla, a tak sme začali zbierať všetko – od prírodnín až po odpadové materiály, a dávali sme im nový život – jej rukami ožívali zas a deťom to dávalo možnosť byť úspešné.
Aďka bola a je taký náš hlavný „ťahúň“, sústavne k nám prináša niečo nové -a to nás nie len že núti, ale predovšetkým motivuje stále sa učiť, pracovať na sebe... makať. A tešiť sa z toho tiež :-)
Áno, sme ako taký živý, plne funkčný organizmus... s dobrými vzťahmi, s dobrým zázemím, s výkonmi, ktoré to dokazujú... cítime sa spolu dobre.
Aj keď to nie je v školstve v súčasnej dobe jednoduché – a možno ešte dlho nebude( my tiež riešime mnohé problémy, a mnohé sa nás veľmi dotýka, a nie všetkým sa dá úplnek všeobecnej spokojnosti pohnúť..) ale sme tu aj pre seba, sme takí cínoví vojačikovia...statoční a vytrvalí...nie figúrky, nie hračky, ale svojej práci oddaní ľudia. Ľudia, učitelia...!
Ak niekedy človek naozaj nevládze( a vieme, že sa to stáva), poslednou šancou je aspoň natiahnuť pred seba ruku... u nás ju vždy niekto zachytí...
Ak niekedy naozaj poviem, že som so sebou spokojná, bude to aj vďaka týmto ľuďom... týmto a iným, ktorí sa mojou praxou tiež mihli..a stali sa súčasťou môjho životaNespomenula som všetkých, ale oni vedia, že sú... a patria sem, a j to, že sme svoji.. Takéto to má byť.. :-)
Ďakujem, že sa máme – navzájom...
Venujem tým, ktoré sú, aj keď už možno nie stále s nami, a tej, ktorá sa už bohužiaľ nikdy nevráti...